Vodárenský dom patrí medzi najzaujímavejšie historické stavby v Banskej Bystrici. Postavený bol v roku 1562 a počas stáročí prešiel viacerými prestavbami, ktoré mu vtisli dnešnú podobu. V 17. storočí ho rozšírili a doplnili o poschodie s arkierom – typickým renesančným stavebným prvkom. Svoju súčasnú renesančnú podobu získal začiatkom 20. storočia, keď prešiel výraznou rekonštrukciou, a naposledy bol upravený v roku 2012, kedy bol prepojený so susednou budovou.
Dom stojí na mieste, kde sa kedysi nachádzala mestská priekopa – tú medzi rokmi 1781 až 1785 zasypali. V interiéri sa zachovali pôvodné architektonické prvky – prízemie zdobia valené klenby, zatiaľ čo na poschodí možno obdivovať lunetové klenby so štukovou výzdobou. Ich autorom bol taliansky majster Jakub III. di Pauli, ktorý sa podieľal aj na prestavbe viacerých meštianskych domov v meste.
Svoje pomenovanie získal Vodárenský dom po mestskom vodárenskom majstrovi – „wassermannovi“, ktorý tu kedysi žil. Tento majster sa staral o fungovanie mestského vodovodu a kanalizácie, ktoré boli na svoju dobu mimoriadne vyspelé. Už v 16. storočí totiž Bystričania rozvádzali pitnú vodu drevenými potrubiami z červeného smreku a mali aj kamennú kanalizáciu. Podľa miestnej legendy viedla z pivnice domu tajná podzemná chodba do susednej kúrie „Pharhoff“, známej aj ako Farský majer, kde prebývali mnísi a mestský farár.
Vo Vodárenskom dome žil aj významný hudobník a skladateľ Anton Július Hiray, trubačský majster a organista vo farskom kostole, ktorý v roku 1802 skomponoval Banskobystrický pochod na počesť príchodu uhorského palatína.
Dom sa napokon zapísal aj do dejín svetovej architektúry – práve tu sa narodil architekt Ladislav Eduard Hudec, ktorý sa preslávil svojou tvorbou v čínskom Šanghaji. Medzi jeho najznámejšie diela patrí ikonický mrakodrap Park Hotel Shanghai či viaceré elegantné modernistické budovy, ktoré nesú jeho rukopis dodnes.